30. listopadu, 2014 Martin Gonda
Mediálny trh na Slovensku sa po posledných nákupoch skonsoliduje tak pevne, že medzi veľkých hráčov len veľmi ťažko prenikne niekto menší. Celý proces nedráždil, až kým neprišla Penta. Najprv kúpila vydavateľstvá 7 Plus a Trend. Pomalšie, ale predsa vstúpila do vydavateľstva Petit Press, ktorý vydáva celoštátny denník SME. Na Slovensku nič lepšie ako SME nie je. SME je tak latkou kvality slovenskej žurnalistiky. Dá sa diskutovať, či je táto latka nízko alebo vôbec nie je, ale to teraz neriešime.
Prečo je kúpa SME citlivá?
Obyčajný stredoeurópsky denník, to je SME. Aj v novom tisícročí si píše celkom nekontroverzný životopis, ktorým sa prelína idea slobody. Má aj odporcov. Časť populácie považuje SME za vrchol západnej propagandy. Prisudzuje mu cenzúru iných ako aktuálne uznávaných názorov. Najmladšia generácia rozmýšľa ešte jednoduchšie. SME zaraďuje do rady „oficiálnych médií,“ ktoré sú previazané s biznisom a politikou. Vstup Penty do SME utvrdí kritikov médií v ich skepse. Kto ich teraz presvedčí o opaku? Druhá časť populácie označuje SME za mienkotvorný denník. Začína s ním každý deň. Odpúšťa chyby, ktoré pri selekcii denných správ a názorov vznikajú. Chýb nie je veľa. Manipulujú tí, ktorí tvrdia opak. SME kontroluje politikov, aj preto má váhu. Novinári a prispievatelia, ktorých SME má, vedia bystro vytušiť, že ich predstava o slobode sa zužuje. Niekto si tento posun nevšime, inému veľmi vadia už len náznaky. Novinári teraz riešia to, čo už dlho nepotrebovali verejne pertraktovať. Otázky sú dve, jedna všeobecná a druhá osobná:
1. Aké záruky slobodnej novinárskej práce dáva redakcii akákoľvek finančná skupina?
Svoj pohľad už Penta spísala. Je umiestnený na jej webe ako Etický kódex. Akceptuje sa názor, že zásah majiteľa do obsahu je neprípustný. Tlakom má brániť šéfredaktor. Tento pohľad je korektný v tom ohľade, že finančníci vždy a všade okolo vlastnia médiá. Práca novinárov by sa tak veľmi meniť nemala. Čitatelia sa stanú podvedení vtedy, ak novinári, ktorí im poskytujú verejnú službu ohľadom sprístupňovania informácií, ostanú ticho pri pokusoch o neprimeraný zásah. Vtedy môžu dôrazne protestovať vnútri redakcie alebo obranne a vecne informovať verejnosť. Je to férový systém. Nemôže však zlyhať, tak ako v každom inom systéme, jednotlivec a jeho etické nastavenie.
2. Ako si súkromne novinár spracuje informáciu o novom zamestnávateľovi?
Celé vedenie redakcie denníka SME a aj značná časť redakcie oznámila, že neakceptujú vstup finančnej skupiny Penta do vydavateľstve Petit Press. Odchádzajú. Na stránke opentat.sk zverejnili svoje dôvody. „Ak by sme v SME zostali, podporili by sme aj štýl, akým Penta podniká,“ a to odídenci nechcú. V Bratislave prebehli diskusie o slobode médií, kde diskutovali aj odídenci. Na diskusiách prezradili aj to, že jednoducho nechcú robiť pre Pentu. Tvrdia, že akokoľvek by sa s otázkou vstupu Penty do vydavateľstva vyrovnali, čitatelia ich budú vždy spájať s Pentou. To je pre nich nepríjemné. Takto novinárčinu nechcú robiť.
Kritika odchádzajúcich
Časť zainteresovanej verejnosti odchádzajúcich novinárov kritizuje. Hlavne preto, že doteraz aj pred Pentou ich vlastnili finančníci a oni „boli ticho“. Že o ich predaji rozhodol jednoducho slobodný nezviazaný trh, ktorý oni roky „absolútne obhajovali“. Vraj sa až teraz „zobudili“ a „odrazu“ hovoria o svojej slobode. Kritici spojili problematiku nezávislosti médií a slobody jednotlivca, v našom prípade novinára SME. Teda naše dve hore uvedené otázky, a tak ich kritika je z časti manipulatívna. Ako to už v médiách býva, odchádzajúcich novinárov oponenti (diskutéri pod článkami a na Facebooku) kritizujú za to, čo nepovedali. Kritika je absurdná hlavne vtedy, keď zabúda, že právo rozhodnúť o svojej osobe má každý novinár. Má možnosť odísť hneď, v strede, po nátlaku, nikdy. Vraj mali ešte počkať. Ale oni sa rozhodli nečakať. Niektoré výhrady ako keby hovorili, že nemali právo odísť. Kritizuje sa aj to, že robia zo seba poškodených a svoju situáciu „využívajú“ vo svoj prospech (propagujú nový Projekt N). Pritom základný marketing (zištný a úplne logický) je dnes potrebný aj pri otvorení krčmy na dedine alebo pri predávaní nanukov na ulici. Prečo by sme im mali odoprieť právo propagovať samých seba i ich blízku budúcnosť?
Iná cesta k nezávislosti
Na jednej bratislavskej diskusii odznelo, že ak by sa vedenie redakcie SME neodhodlalo odísť, neboli by ani diskusie. A ani tento článok. Ostala by len rezignácia. Aj keby všetky pokusy neuspeli, sú potrebné preto, aby budúcnosti povedali, že táto kríza dala aj šance na iné rozmýšľanie.
Najväčšia skepsa je ohľadom finančnej udržateľnosti nových mediálnych projektov. Rieši sa aj to, či drobenie médií nezníži ich vplyv na populáciu i politiku. Lenže toto je myslenie, ktoré odzrkadľuje mediálnu dobu, ktorá sa končí. Je racionálne dnes, ale málo odvážne do budúcnosti.
Aké šance majú novinári, ktorí nechcú, aby ich majiteľmi boli finančné skupiny, ktorí nechcú, aby ich titul veľmi závisel z príjmov z inzercie? Nevieme. No, zabúda sa na občianske združenia a nadácie, ktoré už roky žijú z peňazí darcov a občanov. Fungujú, plnia svoje záujmy, ľudia ich radi financujú. Tu netreba odvahu, stačí inšpirácia. Ďalším príjmom môžu byť 2% z daní. Ideálne, ale nie nemožné, je úplné oslobodenie sa od inzercie. Redakcia živená len z príjmov od čitateľov, by zrejme zažila novinárske nebo na zemi. Snívať nemusíme. Stačí sa opäť poučiť z fungovania občianskych združení, ktoré okrem svojej agendy majú aj neproblematické peniaze, vydávajú časopisy a majú značný vplyv na spoločnosť.
Skepsa je aj zo zlých zákonov, ktoré prehliadajú krížové vlastníctvo médií. Potrebovali by sme upratať aj v definícii novinára. Nezaškodil by doplnok, že jeho práca je verejná služba, ktorá vyžaduje profesionalitu a etiku. Dnes je jasné, že novinárčina je profesia, ktorú nemôže človek vykonávať za každých okolností. Buď má v redakcii férové podmienky a píše v medziach novinárskej etiky, alebo prestáva byť novinárom v očiach čitateľa, aj v očiach majiteľa média. Zmena mediálnych zákonov je možná. Veď pod tlakom verejnosti sa menila aj poslanecká imunita.
Nie Babiš
Až doteraz nebolo potrebné vysloviť meno Andreja Babiša. Slováci sa však pýtajú, či jeho rázny vstup do médií neinšpiroval elity slovenského biznisu. Česi v parlamentných voľbách ukázali, že model, ktorý netají prepájanie podnikania, najvyššej politiky a vlastníctvo médií, je z pohľadu voličov akceptovateľný. V minulosti sa takáto koncentrácia musela tajiť, lebo prinášala negatívne politické body. Aktuálne sa zdá, že nákup médií na Slovensku je skôr biznis s cieľom ovládnuť trh s informáciami a inzerciou.
Finančná skupina J&T už nejaké slovenské médiá vlastní. Nástup Penty je preto logický. Vládny SMER je teraz na Slovensku dominantný, a tak skoro sa to asi nezmení. Treba sa posilniť. V biznise sa hrá s kartami. Mediálna karta môže poistiť výhru alebo aspoň zmierniť prehru, no stačí aj na zahratie vyrovnanej partie. Penta ako konkurent len v podnikateľskom zmysle slova, je slabý konkurent. Musí byť konkurent aj v mocenskom zmysle slova. Čo na tom nie je logické? Na otázku, prečo Penta kupuje médiá, presne odpovedať nevieme. Nevieme rozmýšľať ako veľká finančná skupina. Preto sa nepýtajme na Pentu, ale samy seba. Naša diskusia o nezávislosti novinárov vôbec nie je v tejto vypätej situácii smiešna. Za toto poschodie problému zodpovedáme my. To sú naše otázky: V akej sme kríze? Aké šance pre nové médiá vieme vytvoriť? Je rok 2014, nikdy nebolo ľahšie nedať sa umlčať. Aj keď sa nebude dať povedať všetkým všetko, priestor na slobodné šírenie názorov máme. Na tom treba stavať. Malé kroky a malé projekty. 25 rokov po Novembri 1989 tu finančné skupiny vlastnia takmer všetko. Druhá dekáda sa začína skvelým poznaním, že konečne vieme, čo komu patrí. Históriu Slovenska od roku 1989 navrhujem skúmať nie na základe politickej histórie, ale na základe histórie finančných skupín.
Martin Gonda
ROČNÍK XIV. – 1. ČÍSLO, ÚNOR 2025