10. února, 2014 Martin Gonda
„Bolo dobre a už nikdy nebude lepšie.“ Túto vetu počúvam na Slovensku často. „Na našom krásnom Slovensku,“ aj toto často počúvam. Čo sa za posledných 25 rokov v mojej krajine stalo? A prečo o demokracii vieme najviac to, že je slobodnejšia ako komunizmus? Javí sa, že vieme stále menej o komunizme a zároveň aj o demokracii … A prečo v roku 2014 ani len nevieme presne pomenovať režim, ktorý máme?
Sloboda na Slovensku začala asi takto
V roku 1989 sa podarilo zriediť totalitný smrad na najnižšie hodnoty. Tí, čo nikdy nenosili masky, sa slobodne, skutočne slobodne, nadýchli. Aj tí, čo masky nosili radi, či neradi spoznali, že na ich slobode je niečo príjemné. Napríklad aj to, že so svojou maskou si odteraz môžu robiť čo chcú. Pravidlá nosenia masiek sa úplne zrušili. Každý si ju nosil kedy chcel a používal ju pre účely, ktoré potreboval dosiahnuť. V spoločnosti nastali nové, a opäť neprehľadné vzťahy. Maskovanie nikomu až tak nevadilo. A spoločenská neprehľadnosť nevadila ani neskôr. Akceptovalo sa to, lebo to robila väčšina spoločnosti.
Nakoniec, ľudia musia prežiť aj v demokracii, a vieme, že to neboli ekonomicky ľahké časy. Demokracia totiž prišla medzi dobrých ľudí, komunistické trosky, nedobrovoľných neživnostníkov či ambicióznych populistov. A prišla aj medzi tých, ktorí nemali charakter a robili skutky, ktoré „nemali charakter trestných činov“. Demokracia neprišla do dokonalej spoločnosti, ale tak začínal aj socializmus a takmer všetky iné izmy.
Demokracia neprišla
Tvrdenie, že demokracia len tak prišla, je zavádzajúce. Opravujem ho teda. Bola vytúžená i vybojovaná, a to nezlomnými disidentmi i masívnym tlakom ulíc. Oni majú zásluhu na tom, že tu demokracia je. Ľud však nemohol dosiahnuť viac, než čo dosiahol. Jeho revolučná úloha skončila tým, že sa postavil za nových reprezentantov svojej vôle. Príliš rýchlo sa zabudlo, že tým sa angažovanie vo veciach spoločných nekončí. Prehliadlo sa, že demokracia vyžaduje aj efektívnu kontrolu moci. Ľudia vtedy, a aj dnes, neradi počujú o tom, že za politikov máme permanentnú zodpovednosť. Nestačí im dať jednorázovú dôveru. Jedným z prvých politikov, ktorý pocítil, že puto medzi politikmi a občanmi, je teraz založené viac na dôvere ako opatrnosti, bol Vladimír Mečiar. Ponúkol sám seba a svoje hnutie. Veľa Slovákov rado zatvorilo historické knihy, ktoré opisovali slovanských vladárov, pretože teraz mohli pyšne a veľkodušne obdivovať vládu Vlada. Autoritatívny Mečiar zatlačil parlament do úzadia, a ten tam ostal až dodnes. Slováci ho považujú za miesto zbytočných a dlhých diskusií. Mečiarovo grobianstvo vytvorilo živnú pôdu pre odpor. Našťastie to bol odpor, ktorý si ctil viac demokratických pravidiel. Všetky demokratické výsady však nepotreboval, lebo tie nevyhovovali všetkým jeho štruktúram. Po parlamentných voľbách v roku 1998 ostalo takmer milión Slovákov sklamaných. Aj demokracia sa im zdala akási popletená. Veď vládu nevytvoril hegemón Mečiar, ale strany, ktoré sa proti nemu dokázali spojiť. Začali sa posilňovať demokratické štandardy, no robila to vláda, ktorou polovica Slovenska pohŕdala a rozčarovane očakávala „zapredanie“ Slovenska. Mečiarom ovplyvnení Slováci si začali vytvárať vzťah ku svojej krajine, ktorú im „pravicové vlády ukradli“, až s nástupom vlády Roberta Fica.
Jedinečnosť, ktorá sa už nezopakuje
A potom tu bolo ešte niečo. Iveta Radičová. Pred premiérskym postom okúsila kandidatúru v prezidentských voľbách. Svoju volebnú kampaň poňala ako sociologický výskum na tému: Slušnosť a neútočenie v politických kampaniach. A prehrala. No, Slovensko jej venovalo celoživotnú prácu. Získala takmer miliónovú dôveru a časť Slovákov sa z výsledkov prezidentských volieb 2009 dozvedelo, že Radičovej chápanie politiky nezavrhuje až tak veľa voličov.
Profesorka sociológie zaujala pre osobné kvality, ale aj preto, že v pozícii premiérky vyzerala ako najnešťastnejšia Slovenka. Jej samej i národu sa odhalila časť pravdy o funkcii premiéra. Ak ju obsadí človek s morálnou výbavou a s odporom k politike založenej na moci, tak mu prinesie neriešiteľné dilemy, akúsi štátnickú samotu až bezmocnosť. Také niečo sa zrkadlilo v očiach premiérky. Nerezignovala však. Enormne sa nasadila a to najmä do mravenčej legislatívno-administratívnej práce, pričom mocenskú politiku nechala bokom. Snažila sa nachádzať konsenzus. Lenže politická dohoda je tvrdý obchod. A bola to znova ona, ktorá musela takmer všetky morálne nedokonalosti politiky komunikovať pred verejnosťou, a to jazykom, ktorý neklame a verejnosť ani nevyplaší. Aj keď nechcela, predsa robila politiku. Polarizovať spoločnosť nemusela. To robil opozičný Robert Fico.
Svoju rolu Radičová dohrala, a to tak, že cestu si zvolila slobodne ona sama. Požiadala parlament o vyslovenie dôvery. Prvý krát rozohrala politickú hru a hneď ju prehrala. Ostali po nej však stopy, po ktorých môžu v budúcnosti kráčať iní. Radičová im prekliesnila najťažšie cesty a za to by mala požívať doživotnú vďaku. Škoda len, že z najvyššieho mocenského miesta nestihla povedať Slovákom, čo tam našla. Slovensko nemalo nikdy tak blízko k tomu, aby slušný občan priamo z centra moci povedal, či máme demokraciu. Aby ohlásil, či je realita ešte horšia ako všeobecné pocity. Radičová však signály o všetkých nedokonalostiach sprostredkovávala. Všímaví občania ich vedeli rozlúštiť. Dnes Radičová nekončí. Pokračuje v rozprávaní a v úvahách, čo sa musí zmeniť, aby politika ostala pre ľudí, nie pre cynikov.
V čom to žijeme?
Dnes, v roku 2014, na Slovensku žijeme opäť ako keby v nepoznanej krajine. Nie je sudca, ktorý by povedal, že spravodlivosť je vec dohody. Nie je politik, ktorý by potvrdil, že už ani politika nie je, že ostali len mediálne hry a obrovské záujmy. Nie je policajt, ktorý by povedal, že pátrať po pravde už nie je hlavným poslaním polície. Nie je úradník, ktorý by nahlas zakričal, že úrady sú neschopné riešiť konkrétne problémy občanov. Nie je nový politik, ktorý by prstom ukázal na príživníkov, ktorí už roky žijú z politiky a z morálneho hľadiska sa s nimi nedá, naozaj nedá spolupracovať.
Takýto silný a jednotný tlak na pomenovanie reality tu nie je. A je upokojujúce, že je tomu tak. Ak by sa všetky výčitky ukázali ako pravda, demokracia by tu nebola. Ľud by sa ešte viac naľakal a všetci by sme veľmi ťažko našli pomenovanie pre režim, ktorým parodujeme demokraciu. Myslím si, že demokraciu na Slovensku ešte máme, ale skôr jej formálnu tvár. Všetko je vytvorené tak, aby to fungovalo. No, nefunguje. Za posledných 25 rokov sme nastavenie parametrov pre formálne fungovanie demokracie zvládli. Tešme sa z toho. Je to úspech ponovembrových politikov. Dnešné politické strany majú povinnosť zabezpečiť v štáte férovosť, spravodlivosť a skutočnú vládu zákona. Tendencie, ako početné inštitúcie zvládajú prestierať, že tu vláda zákona je, sú viditeľné. Dlhodobo predstierať to však nedokážu. Občania totiž vidia čudné konanie úradov či úradníkov, vidia ako sa nakladá s majetkom štátu a poznajú zvýhodnenia, ktoré požívajú ekonomicky vplyvné osoby. A tu prichádza frustrácia občanov z formálnej demokracie, lebo v bežnom živote panuje iný režim. Každý Slovák má pre neho svoj názov, pretože prežíva iné trápenie so štátom či so spravodlivosťou. Pravda je aj taká, že niekedy si demokraciu na najnižšie stupne nepustíme my sami. A to účelne. Lebo: rodina; známosti; kto sa ozve príde o prácu; keď kritizuješ, všimnú si ťa; nehas to, čo ťa nepáli. Ak niečo páli, ba dokonca tlačí v topánke, to musíme riešiť na vyššom stupni. Tam však Slováci sklamane zistia, že aj tu vládne deficit demokracie a prázdne miesta zabral osobitý režim. Ten vychádza z praktickosti a šikovnosti. Občan je tu nekonkrétny. Pravda je len časť víťazstva. Úrady vybavujú sťažnosti k spokojnosti ďalších úradníkov. Súdy potrebujú na svoje rozhodnutie päťročnice. Ak zlyhá štát voči občanovi, tak za očakávaným výrokom, že „boli porušené jeho práva“ ostáva pocit prázdnoty.
Nádej
Aktivita, komunita a mikro projekty. A potom ešte mimovládne organizácie, ktoré nestíhajú reagovať na množstvo neférových praktík, ktoré v slovenskej spoločnosti pozorujú. A ešte vzdelanie, ktoré Slovákom napríklad vysvetlí, že sloboda neexistuje. No, existujú konkrétne slobody. Bez nádeje každý prehráva. Vyhrať nad niekým sa dá definitívne len tak, že úplne zničím jeho odhodlanie nikdy sa nevzdať. A Slováci to vzdávajú. V tisíckach, z roka na rok, rezignujú na účasť na správe vecí verejných. Najväčšiu dezilúziu pociťujú k voľbám. Z časti je ich postoj pochopiteľný. Politici voličom núkajú voľby ako pečené koláče. Ale to predsa nie je všetko, čo by mali Slováci zo svojej demokracie ochutnať. Voľby sú na Slovensku fetišizovaným pilierom demokracie, ale hĺbkou demokracie je možnosť permanentnej občianskej kontroly moci. A táto zložka je slabá, občania nemajú na ňu férový dosah. Falošne sa správajú aj politické strany. Ako vždy jedny z prvých predstihli dobu a už niekoľko rokov imitujú, že fungujú tak, ako sme sa učili, že v demokracii majú fungovať. Preto ma nevyrušujú politické novotvary, lebo situácia v etablovaných stranách je z pohľadu občana ešte neprehľadnejšia.
Postoj mladých neprekvapuje
Z rozhovorov s mladými ľuďmi, ktorí sa narodili po roku 1989, mám takéto pocity. Sú stále viac presvedčení, že demokracia je len demo verzia skutočne rovnej a na zákone založenej spoločnosti. Parlamentné voľby nazývajú hranie sa na voľby. Voľby sú pre nich jedná zmätočná udalosť, ktorá legitimizuje politické práva občanov, ale aj nemeniace sa ekonomické pozadie strán. Oficiálne médiá sú tu podľa mladých preto, aby klamali o realite. Demokracia, ktorú im priniesli rodičia je pre nich falošná. Komunistická propaganda je pre nich nepochopiteľná, no vidia, že aj teraz je pravda zahalená do rečníckych zručností. Nie je im jedno, ako Slovensko napreduje a zároveň nedôverujú, že sa dá v podmienkach, do ktorých sme sa zakopali, niečo zmeniť. Poznanie mladej generácie je šokujúce. Slovo revolúcia skloňujú často. Ak sa chceme poučiť z minulosti, mali by sme vyzbierať názory dnešnej mladej generácie a porovnať ich s názormi mladých z rokov 1987-1989.
Čo sme sa teda (ne)naučili?
Že veci nemáme presne pomenované. Že získať moc sa dá čoraz ľahšie. Kritéria sme znížili. Že na Slovensku máme formálnu demokraciu a stále nebudujeme vládu zákona. Že demokraciu Slováci ešte nepoznajú a preto neprekvapí, že by si ju dali aj vziať. Že nespokojní mladí ľudia sa buď prispôsobia, alebo si tento režim zmenia. Kto im bude brániť? S najväčšou pravdepodobnosťou ja a ty, my …
A nakoniec ešte jeden paradox informačnej spoločnosti. Tej spoločnosti, v ktorej stratili informácie svoju hodnotu. Veľa sa komunikuje, presviedča, inzeruje, ale nikto tomu neverí. Komunikačný zmätok spôsobuje, že pravdivá informácia o tom, kto na Slovensku skutočne vládne, tu je, ale nedá sa tak ľahko vypočuť, nedá sa presne vystopovať ani citovať.
Martin Gonda
ROČNÍK XIV. – 1. ČÍSLO, ÚNOR 2025