11. února, 2015 Martin Gonda
Z európskeho pohľadu je Česká republika fungujúca demokracia, ktorá nevyvoláva obavy. V mojich očiach je však na tom Česko zle. Ťažko pomenovať, v čom je problém. Obavu vyvoláva už len to, že Česi vložili príliš veľké nádeje do nových politikov. Konkrétne do novej strany ANO a jej predsedu Andreja Babiša.
Už keď sa Veci verejné spreneverili základom, na ktorých postavili svoju stranu, aktuálnou sa stala otázka: Koho budú podvedení Česi najbližšie voliť? Ako spracujú takú silnú facku do tváre? Prelomí niekto toto sklamanie?
Ešte pred vznikom strany Veci verejné, som vnímal politický systém Českej republiky ako vyčerpaný. Česko nemá väčšinový volebný systém, ale celá spoločnosť, celý volebný ošiaľ je nastavený tak, ako keby išlo len o víťazstvo jednej z dvoch strán. Štát bol doteraz bojiskom ODS a ČSSD. Nikomu to nevadilo. Prekvapujúco si na to všetci zvykli, aj médiá.
Málo štandardné strany
Proporčný volebný systém môže rozdeliť sily volebných hlasov do dvoch silných straníckych táborov, to nie je neštandardné. Neštandardné je to až vtedy, ak sa tomu pripisuje väčšia váha, ako ju dovoľujú vnímať zákony.
Česko nikdy nemalo, a ani nemá štandardné veľké strany, ktoré by mali odborné kapacity na ovládnutie štátu. Nemá strany, ktoré sú vo svojom vnútri otvorené a transparentné. Ktoré vždy hľadajú demokratické riešenia. Jednoducho povedané, nemáte britských Konzervatívcov a Labouristov. V Čechách máte neprehľadné volebné strany. Pred voličmi sa len nafukujú. Pre svoju slávu neváhajú povolať Topolánka alebo Paroubka. Takýto lídri sú priechodní len v nastavení divokej súťaže, ktorá je nenávistná, nenávisť panuje aj vo vnútorných štruktúrach. Posledné roky som mal pocit, že v Česku už takmer nikto nevidí, že takáto redukcia politického ringu je veľmi pohodlná a čitateľná pre dvoch hegemónov, pre ČSSD a ODS.
Špinavé volebné kampane boli dobrou motiváciou, aby sa voliči nemali možnosť zaoberať inými možnosťami. ODS a ČSSD mali na seba ťažké srdce, ale ľahké politické podmienky. Na dohodu si stačili sami dvaja. Na veľké utajené dohody sú ideálne dve strany, všetko môže prebehnúť bez zbytočných svedkov. O realite za oponou sa Česi postupne dozvedali nepekné fakty. Zistili, že strany si celkom efektívne podelili jednotlivé sféry, ktoré zastrešujú vplyvní kmotrovia.
Takto vnútorné choré strany, nielen v Česku, sa vrhajú do volieb, po ktorých chcú riadiť štát. A tu je problém. Pretože, ak sa týmto málo štandardným stranám pridelí príliš veľa moci, tvária sa, že to zvládajú. V skutočnosti však musia na pomoc povolať všetko okolité prostredie, ktoré volič vníma negatívne. Systém začnú kolonizovať, lebo ani vo svojom vnútri neprekypujú demokraciou. Ich stabilita je závislá od zákulisného rozdelenia vplyvov. Keď každá skupinka dostane svoje pole pôsobnosti, strana je stabilná. Všetky takéto volebné strany, majú jednu spoločnú charakteristiku. Upadajú podobne. Najprv v morálke, potom v podpore verejnosti. A keďže ovládli štát, ich pád na kolená vyzerá tak, že v troskách je aj samotný štát. Vtedy hrozí, že v ďalších voľbách budú hľadať voliči niečo iné. Niečo nové. To, čo poznajú väčšinou odmietajú. Chuť robiť veci inak je silná.
Bude Česko krajinou Babiša?
Výsledky posledných volieb čítam tak, že Česi v nich hľadali samých seba. Nehľadali Babiša. On si ich našiel. A tu začína problém. V Čechách panuje akási bezvýhradná dôvera voči jeho krokom. Andrej Babiš si vytvára nový svet, ktorý mu vyhovuje. Nakúpil médiá, nestiahol sa s z biznisu a tak si v českej politickej scéne razí svoju vlastnú cestu. V minulosti nepriechodné kroky, dnes vyzerajú ako riešenie. V skutočnosti je Andrej Babiš viac mediálne exponovaný, ale menej kontrolovateľný. Český štát sa môže zmeniť na úspešnú krajinu Andreja Babiša, to je možné. Česko však potrebuje štandardné fungovanie kľúčových inštitúcií, ktoré nedovolia, aby úpadok strán alebo novej politickej ikony opäť znamenal aj úpadok štátu. Zatiaľ to vyzerá tak, že Andrej Babiš berie všetko, čo je voľné. V tomto nastavení sa určite nestane Česko kvalitnejšou demokraciou, skôr zraniteľnejšou. Česko naďalej ostáva rizikové.
Martin Gonda
ROČNÍK XIV. – 2. ČÍSLO, ČERVEN 2025